Zákon 555/2005 o energetickej hospodárnosti budov definuje postupy a opatrenia na zlepšenie energetickej hospodárnosti budov ako jednotnú metodiku výpočtu energetickej hospodárnosti budovy, určenie minimálnych požiadaviek na energetickú hospodárnosť nových a významne obnovovaných budov a vydávanie certifikátov o energetickej hospodárnosti budov. Cieľom zákona, ktorý zavádza energetickú certifikáciu, je zabezpečiť, aby hodnotené budovy mali čo najnižšiu spotrebu energie, no najmä, aby majitelia či prípadní záujemcovia o kúpu alebo prenájom takejto budovy mali informáciu o  energetických, a teda aj ekonomických parametroch jej prevádzky.

Napriek dobrému úmyslu sa na energetickú certifikáciu pozeráme ako na ďalšiu štátom vynucovanú byrokratickú obštrukciu, za ktorej prekonanie musíme zaplatiť. Energetická certifikácia má pritom pre užívateľa budovy obrovský význam. Ak má záujem ju využiť.

Veľký potenciál
Náklady spojené s konkrétnou budovou nekončia jej odovzdaním do užívania a zaplatením poslednej faktúry stavebnej firme. A nekončia ani zaplatením poslednej splátky hypotekárneho úveru. Každý deň používania budovy sa spája s ďalšími peniazmi potrebnými na jej prevádzku. Najväčšiu položku predstavujú náklady na dodávku energie. Vykurovanie, osvetlenie, výroba teplej vody, chladenie a klimatizácia – to všetko znamená záťaž pre peňaženku užívateľa budovy a zároveň veľký potenciál úspor.
Zámerom energetickej certifikácie je zabezpečiť už pri projektovaní budovy, aby sa stavba realizovala s možnosťou čo najúspornejšej prevádzky. Slúži na to projektové hodnotenie, ktoré je súčasťou celého procesu energetickej certifikácie. Môže ho vykonať len projektant, ale nemusí to byť nevyhnutne ten istý človek, ktorý projektuje celý dom. Práve naopak, druhé oči nebudú trpieť „prevádzkovou slepotou“. Môžete sa stretnúť s odporom hlavného projektanta voči tomu, aby po ňom prepočítaval projekt niekto iný. Ale nezabúdajte, že vy budete platiť nielen projektanta, ale aj faktúry za dodávky energie v budúcnosti.
Aký význam má v rámci kolaudačného konania konštatovanie, že o tri centimetre hrubšia izolácia by znížila náklady na prevádzku o 10 percent? Túto informáciu predsa potrebujete vedieť a posúdiť skôr, než dostaviate dom.

Nie je certifikát ako certifikát
Tu sa dostávame k ďalšej bolesti energetických certifikátov. Štát nemá kapacity na viac, než na nejaké kontroly vydaných energetických certifikátov. A takmer ich ani nekontroluje. Z efektívneho nástroja na znižovanie spotreby energie v budovách sa stáva formálna „bumážka“ s pečiatkou. Ceny takýchto „certifikátov“ klesli na úroveň, ktorá môže stavebníka potešiť, ale zároveň znamená, že oprávnené osoby si stavbu neprídu ani pozrieť, nieto ešte vykonať niektoré merania. V podstate len od stola zopakujú výpočty potrebné pre projektové hodnotenie a stavebníkovi neprinesú žiadnu pridanú hodnotu.

Kedy treba certifikovať
Pre majiteľov domov a bytov je dôležité, že energetický certifikát musí mať tá budova, ktorá je predmetom predaja alebo prenájmu a zároveň bola skolaudovaná po roku 1947. Táto istá povinnosť sa týka aj všetkých novostavieb, ktorých kolaudačné konanie začalo po 1. januári 2008, ale aj významne obnovených budov.
Výnimku pri prenájme a predaji nehnuteľností tvoria byty v bytových domoch. Keďže takéto byty sú len súčasťou stavebného celku, ich jednotlivý predaj či prenájom neznamená pre spoločenstvo vlastníkov povinnosť certifikovať celý panelák. Iná situácia ale platí v prípade nájomných domov. Ak ich odovzdali do užívania po roku 1947, musia prejsť certifikáciou. Typickým príkladom takýchto budov sú obecné byty alebo sociálne bývanie. Ich majiteľ, v tomto prípade obec, má povinnosť zabezpečiť ich energetickú certifikáciu.
Ak má staršia bytovka energetický štítok, znamená to, že nedávno prešla významnou obnovou – zateplením, hromadnou výmenou okien či zmenou palivovej základne. Okrem toho, že sa zo štítka dočítame, akú má dom spotrebu energie na m2, jeho prítomnosť zároveň naznačuje, že potenciálni susedia sa už zbavili nájomníckej mentality a berú starostlivosť o svoj majetok vážne. To je pri výbere bývania tiež veľmi dôležitý signál.

Kto a ako certifikuje
Pri hodnotení energetickej náročnosti budov sa zohľadňujú štyri oblasti spotreby energie – stavebné konštrukcie, vykurovanie a príprava teplej vody, vetranie a klimatizácia a nakoniec osvetlenie a elektroinštalácia. V prípade bytových a rodinných domov sa v zmysle zákona nezohľadňujú posledné dve spomenuté oblasti. Certifikát môže vystaviť len oprávnená osoba; pre každú z oblastí spotreby treba mať samostatné oprávnenie. Pri certifikácii sa tepelnotechnické vlastnosti budovy hodnotia podľa jednotnej metodiky. Tá zabezpečuje objektivitu výstupov z certifikácie, a teda aj porovnateľnosť výsledkov.
Legislatíva dokonca stanovuje minimálne požiadavky na energetickú hospodárnosť nových budov a významne obnovovaných budov. Ak ich však budova nedosahuje, nehrozí stavebníkovi žiadna sankcia, nieto napríklad pozastavenie kolaudačného konania.

Energetický štítok
Energetický štítok je grafické vyhotovenie samotného energetického certifikátu. Jeho platnosť je maximálne 10 rokov. Energetický štítok sa umiestňuje na mieste dostupnom užívateľom budovy, v špeciálnych prípadoch na fasáde. Ak ide o veľkú existujúcu budovu (nad 1000 m2 plochy), v ktorej sídli orgán verejnej moci, musí sa v nej energetický štítok umiestniť na mieste prístupnom ľuďom, ktorí ju navštevujú.

Žiadať kvalitu
Zmeniť pohľad na energetickú certifikáciu musia zákazníci – stavebníci. Ak im nebude záležať na tom, či v budúcnosti dosiahnu úspory energie (náklady na vydanie poctivého certifikátu sa pritom môžu vrátiť aj v horizonte roka), bude energetická certifikácia len byrokratickým cvičením. Ak zákazníkom začne záležať na kvalite roboty, za ktorú musia zaplatiť, zaniknú spoločnosti sľubujúce v každom prípade o desať percent nižšiu cenu certifikátu v porovnaní s konkurenciou.

Vojtech Hollan
Energetické centrum Bratislava